Kamčatka-srdečná a ústretová krajina

Kamčatka-srdečná a ústretová krajina

V auguste tohto roku som sa zúčastnil zájazdu ktorý usporiadala cestovná kancelária Objavuj svet. Priznám sa, že moje rozhodnutie nebolo od začiatku jednoznačné. Predovšetkým vzdialenosť, ktorú sme museli prekonať trochu naháňala strach. Neznáma krajina, ktorá síce na internetových obrázkoch vyzerala veľmi lákavo, až neskutočne pekne, no čo keď.... Akú cestovnú kanceláriu si treba vybrať? Komu dôverovať? Skúsiť to sám? V Rusku som bol za čias socializmu a to v Petrohrade, bývalom Leningrade. Vtedy na mňa pochmúrna atmosféra zapôsobila nie veľmi príjemne a tieto pocity u mňa pretrvávali až do teraz. Napriek tomu u mňa prevládla zvedavosť vidieť znovu niečo nové, zažiť atmosféru nefalšovanej panenskej prírody. Nakoniec zvedavosť prerástla do presvedčenia, že outdoorové dovolenky boli vždy moje najsilnejšie a najradšej na ne spomínam. Ako skoro každý spravil som si malý prieskum ktorá cestovka čo ponúka, samozrejme aj za rozumnú cenu. Stanka a Miška sa mi zdali sympatické mladé ženy, ktoré žijú pre cestovanie, majú výborné skúsenosti z Ruska, veď tam študovali a relácie ostatných cestovateľov boli veľmi pozitívne.

Rusko je obrovská krajina a porovnávať Moskvu, Petrohrad s Kamčatkou sa nedá. Srdečnosť a ústretovosť ľudí na Kamčatke bola úžasná. Prešiel som veľa krajín sveta, stretol som sa s množstvom ľudí, ktorí boli priateľskí no nič sa nevyrovná s ľuďmi, ktorých sme stretli na Kamčatke. Moje obavy z dĺžky cesty sa ukázali ako zbytočné. Z Viedne do Moskvy to bol štandardný let Aeroflotom. Potom prestávka, premiestnenie taxíkom na druhé letisko bolo bezproblémové. Medzipristátie v Novosibirsku prišlo vhod po 8 hodinovom lete. Pretože sme boli malá skupina, prenajali sme si hotelovú izbu, kde sme sa mohli postupne všetci osprchovať trochu odpočinúť a urobiť ešte aj prehliadku mesta. Vidieť rieku Ob, ktorá v meste bola dvakrát tak široká ako Dunaj v Bratislave bol zážitok. Videli sme pozostatky prvej Transibirskej magitrály. Tisíce kilometrov od Indie oslavy boha Šivu alebo 10m americkú limuzínu, boli malé neočakávané šoky. Prijatie na letisku v Petropavlovsku však zatienilo únavu z cestovania. Sprievodkyňa v Rusku bola úžasná, hneď na letisku pohostenie kaviár, losos, pirohy, koláče, čerstvá zelenina a samozrejme vodka. Cesta upraveným Land Roverom na sever najprv po asfaltke, potom po lesných cestách cez panenské lesy plné briez nám stále intenzívnejšie pripomínalo, že sme na Sibíri. Večer sme dorazili do základného tábora na teritóriu sopiek Ostrý a Ploský Tobalčik. Ďalšie príjemné prekvapenie bolo ubytovanie. Novovybudovaný základný tábor z konštrukcii a zvonku pripomínajúci eskimácke iglú. Spali sme na posteliach, vo vnútri s pieckou, ktorú nám ochotný správca na požiadanie zakúril. Iste kto očakáva hotelové vybavenie, asi by bol sklamaný. Treba ale povedať, že všade bolo čisto. Strava vynikajúca, náš sprievodca Aljoša sa prekonával. Šofér, kuchár, sprievodca a dobrý spoločník v jednom.

Po zrelom zvážení sme sa rozhodli neabsolvovať 25 km túru na Plosky Tobalčik, ale zvolili sme náhradný menej náročný program, ktorý ale stál za to. Lávové polia sa striedali s menšími kalderami, úžasné lávové útvary s miestami so snehom a krásnym počasím vytváralo atmosféru úžasného priestoru s preháňajúcimi sa oblakmi, striedanie svetla pološera, hmly a to vo veľmi krátkych časových úsekoch bolo úžasné. Pohľady z jednotlivých sopiek na široké lávové polia v pozadí s panorámou sopiek nad 3000mm, vás núti robiť nové a nové foto zábery. Proste raj pre fotografov krajiniek. Vyšli sme na miesta, kde tesne pod povrchom bola horúca láva, dokonca až tak, že niektoré topánky to nevydržali a rozlepili sa. Keď sprievodca nalial na niektorých miestach na zem vodu, hneď sa vyparila, ako keď nalejete vodu na rozžeravenú piecku. Dokonca nám predviedol jeden úžasný trik, keď odhrnul povrchovú vrstvu lávy asi do hĺbky 20-30cm a ugriloval nám v alobale banány. Potulkami po lávových poliach sme stretli aj skupinky ruských turistov, všetci sme sa zdravili, prehodili pár slov, dokonca prišlo aj na našu borovičku.

Niektorí menej skúsení turisti dokonca zablúdili a spásou pre nich bol náš sprievodca, ktorý im ukázal správnu cestu. Tu by som sa chcel vrátiť k myšlienke či podniknúť cestu na Kamčatku individuálne alebo s cestovkou. Pocit bezpečia pri našom sprievodcovi, ktorý poznal terén bol k nezaplateniu. Predstavte si, že zablúdite na púšti bez vody a pod nohami s trhlinami v lávovom poli, kde teplota je 300-700°C, nie je príjemná predstava.

Ruská široká duša sa prejavila pri návrate do základného tábora. Z vďačnosti za našu borovičku sme od toho Rusa dostali celého výborného údeného lososa. A tak máme kamošov aj na Sachaline, z kadiaľ bol náš Rus. Potulky po Tobalčiku sme ukončili a rozlúčili sme sa s “mŕtvým lesom”, našimi iglú stanmi, kadibudkami, svišťami, či škrečkami ktorých sme kŕmili a cez lávové polia prekročenie rieky s vyhliadkou na najvyššiu sopku Klučevskaja. Cestou sme pri zastávke nazbierali okolo auta toľko hríbov, že hubári u nás by nám závideli. Zo severu sme sa presunuli na juh Kamčatky, kde nás čakali ďalšie vulkány. Predovšetkým Mutovskij, ktorý bol neskutočne farebný. Jeho skaly a horniny hýrili všetkými farbami od zelenej, červenej, žltej, čiernej a do toho topiaci sa ľadovec s ľadovcovou riekou. Nemusíte sa ani hýbať a pred Vami sa otvárajú úžasné meniace sa obrazy. Sám som si vyskúšal jeden fumarol, naozaj, para z neho bola veľmi horúca. Zážitok bol aj prechod cez fumarol, ktorý vypúšťal sirovodík, alebo sirouhlík. Čakáte na správny smer vetra, nadýchnete sa a behom bez dýchania prefrčíte na druhú stranu. Mali sme šťastie vietor bol k nám milostivý. Na záver výstupu kaldera s ľadovcovou stenou a jazerom. Znovu panoráma, ktorú ani neviete zachytiť. Základný tábor sme mali tentokrát v úplnej divočine. Boris, náš nový šofér nás zaviedol k potoku a jednému 9m kontajneru, kde mali vybavenie na prenocovanie. Hoci sme si rozložili stany, nakoniec sme prespali v kontajneri s pieckou a v aute.

Výstup na ďalší vulkán Gorelij. Začali sme v hmle, nebolo vidieť kde ideme, no naša karma bola silná a pokiaľ sme prišli na okraj krátera, tak sa vyčasilo. Znovu krásny pohľad do vnútra krátera s jedovatými jazierkami obsahujúcich kyselinu sírovú, fumaroly a nádherné skalnaté útvary. Zážitok bol aj stretnutie so psíkom ktorý odprevádzal turistov, ale k nikomu sa nechcel pritúliť. Bol to strážca sopky. Ako sa tam dostal a ako prežíval ťažko povedať. Nezdal sa byť smutný ani vyhladovaný. Bol skrátka doma.

Výlet na lodi bol potvrdením ruskej pohostinnosti. Jedla koľko chceš, čerstvé kamčatské kraby, príjemná až rodinná atmosféra. Kapitán dal viesť loď na šírom mori aj našim ženám, videli sme ruskú ponorku na mori ako i vojenský krížnik. Veľa morských vtákov, tuleňov a výbornej atmosféry. Našu cestu sme zakončovali plavbou po rieke Bystraja, kde bolo neskutočne veľa lososov. Videli sme aj medveďa, ktorého sme nezaujímali, pre neho boli dôležité lososy. Čo dodať k výletu. Stretli sme sa pozitívne naladení ľudia, dobrí kamaráti, výborní sprievodcovia, na ktorých bolo spoľahnutie. No predovšetkým chcem poďakovať cestovnej kancelárii Objavuj svet a menovite našej sprievodkyni Miške. Starala sa o nás ako mama, hoci všetci sme boli od nej starší.